 | Máj 2024 |  | |||||
| P | U | S | Š | P | S | N | |
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | |||
| 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | |
| 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | |
| 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | |
| 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | |||
Desať etáp Lukačínovej kariéry
24.03.2011
Tréner Dusla Šaľa hovorí o ceste na špicu i páde na absolútne športové dno.
K trénovaniu sa dostal náhodou, no hneď pri svojej premiére prepisoval doma v Michalovciach s dorastenkami kroniky. Nemal ani 29 rokov a už viedol ženy Zekonu. Okamžite s nimi postúpil do WHIL a zakrátko pre klub získal prvý titul i triumf v Slovenskom pohári. Z titulu šampióna sa tešil aj v českom Veselí nad Moravou a predstavil sa aj v nemeckej bundeslige na lavičke Trieru. Keď ho 16. februára 2009 vyhodili z Iuventy, musel si hľadať prácu a skončil vo fabrike za pásom... Dokázal sa však vrátiť a dnes múti vodu s omladenou Šaľou. Michal Lukačín v rozhovore pre náš web poodkryl vzostupy i pády vo svojej kariére.
Prvá etapa - Premiérová trénerská anabáza
Michal Lukačín bol na jar roku 2000 kapitánom prvoligových mužov michalovského Zempmilku a na poste strednej spojky patril k ústredným postavám mužstva. Po skončení sezóny sa dlho nedokázal dohodnúť na podmienkach s vedením klubu a jeho ďalšie pokračovanie v materskom klube bolo preto otázne. Napriek tomu nič nenasvedčovalo tomu, že tento čerstvo vyštudovaný tréner čoskoro prevezme akýkoľvek tím. Stalo sa. Zariadila to náhoda. Čírou náhodou sa Lukačínovi ozval vtedajší tajomník ženského Zekonu Michal Milý a ponúkol mu prácu pri mladších dorastenkách. Po krátkom rozmýšľaní sa dohodli a Lukačín prevzal dovtedy iba priemerné družstvo, no okamžite ho spôsobom jemu vlastným pobláznil a na konci sezóny sa tešil zo senzačného majstrovského titulu, ktorý bol pre michalovský klub vôbec prvý v akejkoľvek kategórii.
„Priznám sa, že nebolo pre mňa ľahké prejsť z hráčskej na trénerskú pozíciu prakticky zo dňa na deň. Potreboval som však znova hádzanú, bez ktorej som nemohol existovať. Potreboval som opäť ten adrenalín a preto som do toho išiel. Keď ma neskôr oslovili funkcionári Zempmilku a boli ochotní mi splniť všetky podmienky, rozhodol som sa ostať pri dorastenkách. Prečo?
Tie dievčatá ma uchvátili! Po troch týždňoch by som od nich neodišiel, aj keby mi sľubovali hory-doly. A spravil som dobre! Na ten kolektív nikdy nezabudnem. Tie chvíle, keď som v roku 2001 získal s mojimi dorastenkami svoj prvý titul, mi ostanú v srdci navždy. Týmto vás dievčatá pozdravujem... Popri trénovaní som, pravda, ešte chvíľu hrával za mužov v Trebišove, ale potom prišiel koniec. Veci nabrali rýchly spád. Prišli prvé úspechy s dorastenkami a už sa od toho nedalo odísť. Ak by som vtedy neprikývol na trénerskú ponuku a neprišla by trebárs dodnes, ešte by som aj dnes hral hádzanú!“
Druhá etapa - Premiéra medzi ženami
Aj ročník 2001/2002 odštartoval na lavičke dorasteniek, lenže už v novembri 2001 ho michalovské vedenie posunulo na post asistenta trénera žien, ktorým bol vtedy skúsený Vladimír Danove. Dlho spolu nevydržali, 5. decembra 2001 Zekon prehral po bezduchom výkone v Partizánskom 16:27, následne v sobotu neuspel po výsledku 25:22 na pôde beznádejne poslednej Nitry a to bol dôvod na trénerskú zmenu. Danove skončil a kormidlo prevzal vtedy iba 28-ročný Lukačín, ktorý ešte pred 15 mesiacmi o aktívnom trénovaní ani len netušil. Ako tréner žien debutoval 15. decembra 2001, v domácom súboji 14. kola so Zlatnou na Ostrove išlo o veľa a remíza 20:20, ktorá sa rovnala prehre, posunula Michalovce do play-off proti bratislavskej Chirane. Tá bola úspešnejšia, ale Lukačín sa napriek tomu na záver sezóny radoval. Na úkor Zlatnej na Ostrove a Nitry si z piatej priečky vybojoval s družstvom postup do novotvoriacej sa spoločnej slovensko-českej súťaže (WHIL). Tento úspech podčiarkol finálovou účasťou v Slovenskom pohári na pôde Šale.
„Áno, mal som vtedy iba 28 rokov a 10 mesiacov, keď som dostal možnosť viesť v extralige michalovské ženy, ale bola to výzva a navyše som nemal čo stratiť. Viac sa už nedalo pokaziť, iba získať a nám sa to podarilo. Teraz je ťažko polemizovať, že ak by sme vtedy hrali s Interom a nie s Chiranou, či by sme sa dostali do semifinálovej štvorky. Osobne si myslím, že áno, ale osud to chcel inak a úspech nám doprial až o rok. Takto to malo byť!
Premiéra na lavičke žien proti Zlatnej mi doma síce nevyšla, ale napokon sme si práve aj na úkor tohto klubu vybojovali WHIL... Vo februári a marci 2002 sme už v dolnej štvorke nemali konkurenciu, zdolávali sme všetkých s desať až pätnásťgólovým rozdielom. Najprv Zlatnú a potom Nitru. Čerešničkou na torte bol postup do finále Slovenského pohára cez Inter Bratislava, kde sme však vo finále podľahli vtedy bezkonkurenčnej Šali, no napriek tomu sa tešili spolu s hokejistami, ktorí jedenásteho mája v roku 2002 získali vo švédskom Göteborgu titul majstrov sveta.
V kádri bola vtedy jediná hráčka zo súčasného kádra Iuventy Lívia Kalaninová, moja spolužiačka z trénerského kurzu, ako aj Andrea Šalatová. Rešpektovali sme sa. Boli to hráčky, ktoré už mali niečo za sebou, preto dobre vedeli, aké máme ciele a tomu to aj podriadili. Treba však spomenúť aj ostatné hráčky ako Zahorjanová, Karhanová-Makeľová, Kundrátová a vychádzajúce hviezdy Tóthová, Glankovičová či Halásová.“
Tretia etapa - Prvé trofeje
Ročník 2002/2003 znamenal definitívny prelom. Michalovský klub sa premenoval na Zekon-PSJ Chemkostav a po základnej časti WHIL obsadil tretiu priečku za šalianskym Duslom a rakúskym Hypom Niederösterreich Viedeń. V národnom semifinále najprv Zemplínčanky vyradili bratislavský Inter a potom vo finále triumfovali aj nad Šaľou, vďaka čomu sa v sobotu 3. mája 2003 radovali z historicky prvého majstrovského titulu. O päť týždňov neskôr v domácom prostredí Lukačín priviedol Michalovce aj k prvému triumfu v Slovenskom pohári a po trojročnej kariére trénera sa tešil z cenného double.
„Mali sme vtedy vyvážené družstvo s mnohými osobnosťami a aj mladými talentovanými odchovankyňami. Bola to kombinácia, ktorá nás predurčovala vybudovať silné družstvo. To sa nám aj podarilo. Vštepoval som hráčkam, že raz budeme porážať Šaľu tak ako dovtedy ona nás. To bol základ pre zisk prvého historického titulu pre Michalovce a umocnený ziskom Slovenského pohára v domácom prostredí. Pochopiteľne, že viac sa cenil majstrovský titul. Doma sme Šaľu zdolali a tam sme vyhrali po predĺžení. To bol asi najemotívnejší súboj v mojej kariére... Vyhrať v predĺžení v Šali muselo byť emotívne nielen pre mňa, ale aj pre dievčatá a michalovskú hádzanársku verejnosť.“
Štvrtá etapa - Prvý odchod
Aj sezónu 2003/2004 Lukačín absolvoval na michalovskej lavičke, no keďže v semifinále národného play-off stroskotal na Banskej Bystrici, následná výhra v boji o bronz nad Partizánskym už bola iba slabou útechou a nasledoval vôbec prvý odchod v trénerskej kariére. Vrátil sa k starším dorastenkám, lenže ani tam dlho nevydržal a musel si baliť kufre.
„Keď som prvýkrát končil pri ženách Iuventy, vravel som si, že v najlepšom treba skončiť... Sezóna 2003/2004 bola plná paradoxov. Chcel som si dať pri ženách pauzu, no funkcionári ma presvedčili, aby som zostal. Ja som im veril... No hneď o dva týždne angažovali do úlohy šéftrénera mládeže pána Dušana Daniša. On a mládež? Od tej doby bol v úlohe čakateľa... Rozhodol som sa, že tú sezónu stoj čo stoj dokončím. Bolo to ťažké. Ľudia, ktorí ma ešte pred štyrmi mesiacmi nosili na rukách za zisk titulu, ma začali zatracovať. No aj napriek tomu som odolal a získal pre Michalovce bronz po výhre nad Partizánskym, a takisto úspech v Pohári EHF. V Michalovciach sa vtedy predstavili také družstvá ako Rapid Bukurešť, holandský Van der Voort Quintus či nemecký BSV Buxtehude. Sezónu som dokončil a sám som sa rozhodol odísť k dorastenkám.
Lenže aj odtiaľ som musel už čoskoro odísť. To, čo sa vtedy stalo, ma veľmi ranilo a bolo odzrkadlením predchádzajúceho obdobia. V základnej časti sme vyhrali všetko, čo sa dalo. Vo finálovej skupine sme však prehrali tri zápasy a vedenie vyjadrilo nespokojnosť. Je to dôvod na to, aby ste vyhodili na ulicu „svojho trénera“?. Dodnes to nepochopím. Bola to prvá jazva v mojom michalovskom srdci.“
Piata etapa - Prvé zahraničné angažmán
V sezóne 2005/2006 sa stal trénerom Veselí nad Moravou, kde sa okamžite tešil z českého majstrovského titulu, ktorý bol pre tento provinčný klub takisto historicky prvým. V nasledujúcej sezóne sa s „veselskými panenkami“ opäť prebojoval do finále, kde už so zmluvou vo vrecku v bundesligovom Trieri napokon podľahol Slavii Praha vedenej Tomášom Kuťkom.
„Môj prvý kontakt s Veselí bol ako z rozprávky. Bolo to ako blesk z jasného neba. Telefonát: „je tam Michal Lukačin?“ „áno“. „Máš záujem trénovať Veselí?“ „áno“. A bola ruka v rukáve! Ďakujem, pán Bahula.
Opäť sa tu zišlo mnoho hádzanárskych osobností a vyvážené družstvo, túžiace po úspechoch. Bola to fantastická sezóna. Skončili sme druhí vo WHIL, čo sa dovtedy nepodarilo žiadnemu českému družstvu a boj o titul bol jasne v našej réžii. Obrovská radosť pre hádzanárske mestečko Veselí nad Moravou. Nemôžem zabudnúť na ľudí a fanúšikov, ktorých navždy budem nosiť vo svojom srdci. „Ďakujem.“ Aj v nasledujúcej sezóne sme sa dostali do finále a séria proti pražskej Slavii dospela do rozhodujúceho piateho zápasu na našej pôde. Z majstrovského družstva odišlo veľa skúsených hráčok. Neboli sme favoritom súťaže. No aj napriek tomu sa nám podarilo postúpiť do finále, prehrali sme však v piatom finálovom zápase o gól zo sedemmetrového hodu po čase. Dnes môžem povedať, že to bol diskutabilný sedemmetrový hod. Tesne predtým som sa dohodol s nemeckým Trierom a s Veselí sa mi lúčilo ťažko. Povedal som si však - idem trénovať do Nemecka, prvú bundesligu! Bol to nádherný pocit. Dostať sa do spoločnosti takých trénerov ako sú Herbert Müller, Dago Leukefeld, Leszek Krowicki, ale aj Slovák Peter Dávid. Bola to pre mňa obrovská česť a výzva. Bolo mi ťažko lúčiť sa s Veselím, ale kto by odolal takej ponuke?"
Šiesta etapa - Krátke nemecké dobrodružstvo
V sezóne 2007/08 trénoval nemecký ženský celok DJC Trier, s ktorým po základnej časti bundesligy skončil na piatom mieste. Aj napriek tomu sa vedenie klubu po sezóne rozhodlo ukončiť s Lukačínom spoluprácu...
„Bola to neoceniteľná skúsenosť. Zdokonalil som sa v jazyku. Spoznal mentalitu nemeckého národa. Trénoval som multinárodnostné družstvo, čo nie je pre trénera bežné. Zoznámil som sa s mnohými hádzanárskymi odborníkmi a dostal sa do povedomia mnohých nemeckých klubov. Napriek tomu, že sme skončili na piatom mieste, som musel odísť. Bolo to komplikované. Aj keď vedenie klubu vyjadrilo s mojou prácou veľkú spokojnosť a splnenie cieľov, už vopred vedeli, že som tam len na rok. Toto som však ja nevedel a preto ma to zaskočilo.“
Siedma etapa - Návrat do Michaloviec
Záver sezóny 2007/2008 dopadol pre michalovskú Iuventu fiaskom, pod ktoré sa podpísala predovšetkým senzačná prehra o bronz s Trenčínom (2:3 na zápasy). Ešte počas tejto série vedenie klubu odvolalo trénera Dušana Daniša a hoci zvyšok sezóny dokončil jeho dovtedajší asistent Ján Lajčák, hneď na druhý deň po rozhodujúcej porážke s Trenčínom vedenie klubu oznámilo, že staronovým trénerom klubu sa stane Michal Lukačín. Ten vrátil Iuventu na čelo tabuľky WHIL, v Pohári víťazov pohárov dokázal vyradiť francúzskeho vicemajstra HAC Le Havre. Kríza prišla po novom roku, najprv to bolo neúspešné finále Slovenského pohára proti ŠKP Bratislava. Jedenásteho februára 2009 prišla najvyššia prehra Iuventy vo WHIL na palubovke Olomouca (20:31), o tri dni neskôr zase pohárová porážka v nórskom Levangeri (13:19) znamenajúca vypadnutie a 16. februára 2009 si vypočul záverečný ortieľ. Lukačín sa musel porúčať napriek tomu, že ním vedené družstvo viedlo tabuľku WHIL...
„Strašne som sa vtedy domov tešil. Chcel som v Michalovciach vybudovať znova silné družstvo európskeho formátu. Túžil som s ním preniknúť na špicu európskych líg. Toto bol môj cieľ a zároveň aj sen. A predčasný odchod z Iuventy? Neprebolel ma a ani nikdy neprebolí. Sezónu mi ukradli a moje michalovské hádzanárske srdce prestalo biť! Aj keď po záverečnom súboji základnej časti s Veselím nad Moravou, ktorý bol priamym zápasom o celkové prvenstvo, prišiel za mnou do hľadiska môj nástupca pri kormidle Iuventy Roman Lamač a odovzdal mi zlatú medailu, pocity boli všelijaké... Áno, bolo to veľmi pekné gesto a vážim si ho, ale bola to chabá náplasť. Ja som chcel dokončiť svoju prácu a získať pre Michalovce titul. Veril som si!“
Ôsma etapa - Skončil v závode za pásom...
Michal Lukačín, ktorý deväť uplynulých rokov nielen trénoval, ale spočiatku aj stíhal vyučovať na základnej škole, ostal bez práce. Keďže ponuky neprichádzali a musel živiť rodinu, hľadal živobytie v civilnej sfére a začiatkom roka 2010 skončil v nemenovanom michalovskom závode zaoberajúcom sa výrobou káblových zväzkov do áut...
„Aké to bolo odrazu nežiť hádzanou a z hádzanej? Každým dňom horšie a horšie. Bol som psychicky na dne. Pomohla mi rodina a naozajstní priatelia. Bol som zaevidovaný na úrade práce. Neskôr mi pomohol rodinný priateľ zamestnať sa na tri mesiace vo fabrike na výrobu káblových zväzkov. Lenže nebol by som to ja, keby som aj počas zmien za pásom nekul plány na veľký návrat. V prvom rade som vo vtedajšej práci spoznal život a taktiež „obyčajných“ ľudí s veľkým srdcom, ich bežné starosti a radosti. Každý deň si tvrdou prácou museli zarábať na živobytie pre svoje rodiny. Dalo mi to veľa. Pozdravujem všetkých, s ktorými som pracoval...“
Deviata etapa - Nečakaná šalianska ponuka
Keď bol na samom športovom dne, prišla ako blesk z jasného neba ponuka zo Šale, klubu, ktorý v roku 2003 pri svojej michalovskej ceste na špicu, obral na palubovkách o všetko. V Šali to nemal jednoduché, káder prišiel o najväčšie opory (Dubajová, Tóthová, Némethová i Popluhárová). Napriek tomu so svojimi „mladými puškami“ dokázal atakovať čelo tabuľky a už má istotu, že do národného play-off vstúpi minimálne z druhého miesta.
„Ponuke zo Šale som sa veľmi potešil. Je pravda, že v tom čase som koketoval s jedným druholigovým nemeckým družstvom. Vedel som, že to raz musí prísť a vrátim sa. A čo rozhodlo? Opäť výzva, že aj bez veľkých hviezd sa dá hrať kvalitná hádzaná, postavená na kolektívnom poňatí. Výsledky nie sú prvoradé, ale ony zákonite prídu. Duslo je dlhodobo klubom so silným zázemím, vie, ako sa má hádzaná robiť. Dali mi voľnú ruku bez obrovských cieľov. No ja sa snažím ich nesklamať a priblížiť sa k ambíciám, ktoré tento klub vždy nesporne mal. V dlhodobej časti som sa chcel pohybovať v strede tabuľky a postúpiť do play-off. Už je isté, že doň vstúpime najhoršie druhí, no na predbehnutie Iuventy, ktorá má pred trojicou domácich zápasov pred nami päťbodový náskok, už nepomýšľame. Som realista a na 99,9 percent už Iuventu nepredbehneme. Semifinále budeme hrať s Bánovcami nad Bebravou, to je podľa mňa istota.“
Desiata etapa - Uzavretá michalovská kapitola
Nech trénoval kdekoľvek, vždy sa cítil Michalovčanom. V centre Zemplína má rodinu i trvalé bydlisko, tam hráčsky i trénersky vyrastal, je tam jeho domov. So ženami Iuventy získal všetko, čo sa v našich pomeroch získať dalo. Postúpil s nimi do WHIL, vyhral prvý majstrovský titul i Slovenský pohár, absolvoval európsku premiéru v Lige majstrov a v roku 2009 to dotiahol v Pohári víťazov pohárov najďalej. Napriek tomu nebol doma prorokom. Keď sa ho opýtate na sobotňajší zápas v Michalovciach, určite nepovie otrepanú frázu: „pre mňa je to zápas ako každý iný.“ Nikdy nebol a ani nebude, veď bude hrať doma!
„V Michalovciach nastúpim ako tréner súpera už po štvrtý raz, predtým to bolo dvakrát s Veselí nad Moravou a raz už aj so Šaľou. Už by som tam teda mohol aj vyhrať, nie? A bol by som rád, keby som sa tam so Šaľou ešte v máji vrátil... V tejto sezóne sme už raz v Michalovciach prehrali vo finále Slovenského pohára.
Iuventa mala vtedy super formu. No ani my sme nehrali zle, bol to dobrý zápas. Iuventa však vyhrala zaslúžene. A či si viem niekedy v budúcnosti ešte predstaviť návrat na michalovskú lavičku? Odpovedám: NIE! Jediné, čo ma v tom meste teší, je môj bývalý mužský klub HC winLand, ktorý sa pomaly škriabe hore. Strašne sa z toho teším. Muži to už potrebovali ako soľ. Držím im úprimne palce a verím, že budúcu sezónu ich uvidím v najvyššej súťaži.“
Prvá etapa - Premiérová trénerská anabáza
Michal Lukačín bol na jar roku 2000 kapitánom prvoligových mužov michalovského Zempmilku a na poste strednej spojky patril k ústredným postavám mužstva. Po skončení sezóny sa dlho nedokázal dohodnúť na podmienkach s vedením klubu a jeho ďalšie pokračovanie v materskom klube bolo preto otázne. Napriek tomu nič nenasvedčovalo tomu, že tento čerstvo vyštudovaný tréner čoskoro prevezme akýkoľvek tím. Stalo sa. Zariadila to náhoda. Čírou náhodou sa Lukačínovi ozval vtedajší tajomník ženského Zekonu Michal Milý a ponúkol mu prácu pri mladších dorastenkách. Po krátkom rozmýšľaní sa dohodli a Lukačín prevzal dovtedy iba priemerné družstvo, no okamžite ho spôsobom jemu vlastným pobláznil a na konci sezóny sa tešil zo senzačného majstrovského titulu, ktorý bol pre michalovský klub vôbec prvý v akejkoľvek kategórii.
„Priznám sa, že nebolo pre mňa ľahké prejsť z hráčskej na trénerskú pozíciu prakticky zo dňa na deň. Potreboval som však znova hádzanú, bez ktorej som nemohol existovať. Potreboval som opäť ten adrenalín a preto som do toho išiel. Keď ma neskôr oslovili funkcionári Zempmilku a boli ochotní mi splniť všetky podmienky, rozhodol som sa ostať pri dorastenkách. Prečo?
Tie dievčatá ma uchvátili! Po troch týždňoch by som od nich neodišiel, aj keby mi sľubovali hory-doly. A spravil som dobre! Na ten kolektív nikdy nezabudnem. Tie chvíle, keď som v roku 2001 získal s mojimi dorastenkami svoj prvý titul, mi ostanú v srdci navždy. Týmto vás dievčatá pozdravujem... Popri trénovaní som, pravda, ešte chvíľu hrával za mužov v Trebišove, ale potom prišiel koniec. Veci nabrali rýchly spád. Prišli prvé úspechy s dorastenkami a už sa od toho nedalo odísť. Ak by som vtedy neprikývol na trénerskú ponuku a neprišla by trebárs dodnes, ešte by som aj dnes hral hádzanú!“
Druhá etapa - Premiéra medzi ženami
Aj ročník 2001/2002 odštartoval na lavičke dorasteniek, lenže už v novembri 2001 ho michalovské vedenie posunulo na post asistenta trénera žien, ktorým bol vtedy skúsený Vladimír Danove. Dlho spolu nevydržali, 5. decembra 2001 Zekon prehral po bezduchom výkone v Partizánskom 16:27, následne v sobotu neuspel po výsledku 25:22 na pôde beznádejne poslednej Nitry a to bol dôvod na trénerskú zmenu. Danove skončil a kormidlo prevzal vtedy iba 28-ročný Lukačín, ktorý ešte pred 15 mesiacmi o aktívnom trénovaní ani len netušil. Ako tréner žien debutoval 15. decembra 2001, v domácom súboji 14. kola so Zlatnou na Ostrove išlo o veľa a remíza 20:20, ktorá sa rovnala prehre, posunula Michalovce do play-off proti bratislavskej Chirane. Tá bola úspešnejšia, ale Lukačín sa napriek tomu na záver sezóny radoval. Na úkor Zlatnej na Ostrove a Nitry si z piatej priečky vybojoval s družstvom postup do novotvoriacej sa spoločnej slovensko-českej súťaže (WHIL). Tento úspech podčiarkol finálovou účasťou v Slovenskom pohári na pôde Šale.
„Áno, mal som vtedy iba 28 rokov a 10 mesiacov, keď som dostal možnosť viesť v extralige michalovské ženy, ale bola to výzva a navyše som nemal čo stratiť. Viac sa už nedalo pokaziť, iba získať a nám sa to podarilo. Teraz je ťažko polemizovať, že ak by sme vtedy hrali s Interom a nie s Chiranou, či by sme sa dostali do semifinálovej štvorky. Osobne si myslím, že áno, ale osud to chcel inak a úspech nám doprial až o rok. Takto to malo byť!
Premiéra na lavičke žien proti Zlatnej mi doma síce nevyšla, ale napokon sme si práve aj na úkor tohto klubu vybojovali WHIL... Vo februári a marci 2002 sme už v dolnej štvorke nemali konkurenciu, zdolávali sme všetkých s desať až pätnásťgólovým rozdielom. Najprv Zlatnú a potom Nitru. Čerešničkou na torte bol postup do finále Slovenského pohára cez Inter Bratislava, kde sme však vo finále podľahli vtedy bezkonkurenčnej Šali, no napriek tomu sa tešili spolu s hokejistami, ktorí jedenásteho mája v roku 2002 získali vo švédskom Göteborgu titul majstrov sveta.
V kádri bola vtedy jediná hráčka zo súčasného kádra Iuventy Lívia Kalaninová, moja spolužiačka z trénerského kurzu, ako aj Andrea Šalatová. Rešpektovali sme sa. Boli to hráčky, ktoré už mali niečo za sebou, preto dobre vedeli, aké máme ciele a tomu to aj podriadili. Treba však spomenúť aj ostatné hráčky ako Zahorjanová, Karhanová-Makeľová, Kundrátová a vychádzajúce hviezdy Tóthová, Glankovičová či Halásová.“
Tretia etapa - Prvé trofeje
Ročník 2002/2003 znamenal definitívny prelom. Michalovský klub sa premenoval na Zekon-PSJ Chemkostav a po základnej časti WHIL obsadil tretiu priečku za šalianskym Duslom a rakúskym Hypom Niederösterreich Viedeń. V národnom semifinále najprv Zemplínčanky vyradili bratislavský Inter a potom vo finále triumfovali aj nad Šaľou, vďaka čomu sa v sobotu 3. mája 2003 radovali z historicky prvého majstrovského titulu. O päť týždňov neskôr v domácom prostredí Lukačín priviedol Michalovce aj k prvému triumfu v Slovenskom pohári a po trojročnej kariére trénera sa tešil z cenného double.
„Mali sme vtedy vyvážené družstvo s mnohými osobnosťami a aj mladými talentovanými odchovankyňami. Bola to kombinácia, ktorá nás predurčovala vybudovať silné družstvo. To sa nám aj podarilo. Vštepoval som hráčkam, že raz budeme porážať Šaľu tak ako dovtedy ona nás. To bol základ pre zisk prvého historického titulu pre Michalovce a umocnený ziskom Slovenského pohára v domácom prostredí. Pochopiteľne, že viac sa cenil majstrovský titul. Doma sme Šaľu zdolali a tam sme vyhrali po predĺžení. To bol asi najemotívnejší súboj v mojej kariére... Vyhrať v predĺžení v Šali muselo byť emotívne nielen pre mňa, ale aj pre dievčatá a michalovskú hádzanársku verejnosť.“
Štvrtá etapa - Prvý odchod
Aj sezónu 2003/2004 Lukačín absolvoval na michalovskej lavičke, no keďže v semifinále národného play-off stroskotal na Banskej Bystrici, následná výhra v boji o bronz nad Partizánskym už bola iba slabou útechou a nasledoval vôbec prvý odchod v trénerskej kariére. Vrátil sa k starším dorastenkám, lenže ani tam dlho nevydržal a musel si baliť kufre.
„Keď som prvýkrát končil pri ženách Iuventy, vravel som si, že v najlepšom treba skončiť... Sezóna 2003/2004 bola plná paradoxov. Chcel som si dať pri ženách pauzu, no funkcionári ma presvedčili, aby som zostal. Ja som im veril... No hneď o dva týždne angažovali do úlohy šéftrénera mládeže pána Dušana Daniša. On a mládež? Od tej doby bol v úlohe čakateľa... Rozhodol som sa, že tú sezónu stoj čo stoj dokončím. Bolo to ťažké. Ľudia, ktorí ma ešte pred štyrmi mesiacmi nosili na rukách za zisk titulu, ma začali zatracovať. No aj napriek tomu som odolal a získal pre Michalovce bronz po výhre nad Partizánskym, a takisto úspech v Pohári EHF. V Michalovciach sa vtedy predstavili také družstvá ako Rapid Bukurešť, holandský Van der Voort Quintus či nemecký BSV Buxtehude. Sezónu som dokončil a sám som sa rozhodol odísť k dorastenkám.
Lenže aj odtiaľ som musel už čoskoro odísť. To, čo sa vtedy stalo, ma veľmi ranilo a bolo odzrkadlením predchádzajúceho obdobia. V základnej časti sme vyhrali všetko, čo sa dalo. Vo finálovej skupine sme však prehrali tri zápasy a vedenie vyjadrilo nespokojnosť. Je to dôvod na to, aby ste vyhodili na ulicu „svojho trénera“?. Dodnes to nepochopím. Bola to prvá jazva v mojom michalovskom srdci.“
Piata etapa - Prvé zahraničné angažmán
V sezóne 2005/2006 sa stal trénerom Veselí nad Moravou, kde sa okamžite tešil z českého majstrovského titulu, ktorý bol pre tento provinčný klub takisto historicky prvým. V nasledujúcej sezóne sa s „veselskými panenkami“ opäť prebojoval do finále, kde už so zmluvou vo vrecku v bundesligovom Trieri napokon podľahol Slavii Praha vedenej Tomášom Kuťkom.
„Môj prvý kontakt s Veselí bol ako z rozprávky. Bolo to ako blesk z jasného neba. Telefonát: „je tam Michal Lukačin?“ „áno“. „Máš záujem trénovať Veselí?“ „áno“. A bola ruka v rukáve! Ďakujem, pán Bahula.
Opäť sa tu zišlo mnoho hádzanárskych osobností a vyvážené družstvo, túžiace po úspechoch. Bola to fantastická sezóna. Skončili sme druhí vo WHIL, čo sa dovtedy nepodarilo žiadnemu českému družstvu a boj o titul bol jasne v našej réžii. Obrovská radosť pre hádzanárske mestečko Veselí nad Moravou. Nemôžem zabudnúť na ľudí a fanúšikov, ktorých navždy budem nosiť vo svojom srdci. „Ďakujem.“ Aj v nasledujúcej sezóne sme sa dostali do finále a séria proti pražskej Slavii dospela do rozhodujúceho piateho zápasu na našej pôde. Z majstrovského družstva odišlo veľa skúsených hráčok. Neboli sme favoritom súťaže. No aj napriek tomu sa nám podarilo postúpiť do finále, prehrali sme však v piatom finálovom zápase o gól zo sedemmetrového hodu po čase. Dnes môžem povedať, že to bol diskutabilný sedemmetrový hod. Tesne predtým som sa dohodol s nemeckým Trierom a s Veselí sa mi lúčilo ťažko. Povedal som si však - idem trénovať do Nemecka, prvú bundesligu! Bol to nádherný pocit. Dostať sa do spoločnosti takých trénerov ako sú Herbert Müller, Dago Leukefeld, Leszek Krowicki, ale aj Slovák Peter Dávid. Bola to pre mňa obrovská česť a výzva. Bolo mi ťažko lúčiť sa s Veselím, ale kto by odolal takej ponuke?"
Šiesta etapa - Krátke nemecké dobrodružstvo
V sezóne 2007/08 trénoval nemecký ženský celok DJC Trier, s ktorým po základnej časti bundesligy skončil na piatom mieste. Aj napriek tomu sa vedenie klubu po sezóne rozhodlo ukončiť s Lukačínom spoluprácu...
„Bola to neoceniteľná skúsenosť. Zdokonalil som sa v jazyku. Spoznal mentalitu nemeckého národa. Trénoval som multinárodnostné družstvo, čo nie je pre trénera bežné. Zoznámil som sa s mnohými hádzanárskymi odborníkmi a dostal sa do povedomia mnohých nemeckých klubov. Napriek tomu, že sme skončili na piatom mieste, som musel odísť. Bolo to komplikované. Aj keď vedenie klubu vyjadrilo s mojou prácou veľkú spokojnosť a splnenie cieľov, už vopred vedeli, že som tam len na rok. Toto som však ja nevedel a preto ma to zaskočilo.“
Siedma etapa - Návrat do Michaloviec
Záver sezóny 2007/2008 dopadol pre michalovskú Iuventu fiaskom, pod ktoré sa podpísala predovšetkým senzačná prehra o bronz s Trenčínom (2:3 na zápasy). Ešte počas tejto série vedenie klubu odvolalo trénera Dušana Daniša a hoci zvyšok sezóny dokončil jeho dovtedajší asistent Ján Lajčák, hneď na druhý deň po rozhodujúcej porážke s Trenčínom vedenie klubu oznámilo, že staronovým trénerom klubu sa stane Michal Lukačín. Ten vrátil Iuventu na čelo tabuľky WHIL, v Pohári víťazov pohárov dokázal vyradiť francúzskeho vicemajstra HAC Le Havre. Kríza prišla po novom roku, najprv to bolo neúspešné finále Slovenského pohára proti ŠKP Bratislava. Jedenásteho februára 2009 prišla najvyššia prehra Iuventy vo WHIL na palubovke Olomouca (20:31), o tri dni neskôr zase pohárová porážka v nórskom Levangeri (13:19) znamenajúca vypadnutie a 16. februára 2009 si vypočul záverečný ortieľ. Lukačín sa musel porúčať napriek tomu, že ním vedené družstvo viedlo tabuľku WHIL...
„Strašne som sa vtedy domov tešil. Chcel som v Michalovciach vybudovať znova silné družstvo európskeho formátu. Túžil som s ním preniknúť na špicu európskych líg. Toto bol môj cieľ a zároveň aj sen. A predčasný odchod z Iuventy? Neprebolel ma a ani nikdy neprebolí. Sezónu mi ukradli a moje michalovské hádzanárske srdce prestalo biť! Aj keď po záverečnom súboji základnej časti s Veselím nad Moravou, ktorý bol priamym zápasom o celkové prvenstvo, prišiel za mnou do hľadiska môj nástupca pri kormidle Iuventy Roman Lamač a odovzdal mi zlatú medailu, pocity boli všelijaké... Áno, bolo to veľmi pekné gesto a vážim si ho, ale bola to chabá náplasť. Ja som chcel dokončiť svoju prácu a získať pre Michalovce titul. Veril som si!“
Ôsma etapa - Skončil v závode za pásom...
Michal Lukačín, ktorý deväť uplynulých rokov nielen trénoval, ale spočiatku aj stíhal vyučovať na základnej škole, ostal bez práce. Keďže ponuky neprichádzali a musel živiť rodinu, hľadal živobytie v civilnej sfére a začiatkom roka 2010 skončil v nemenovanom michalovskom závode zaoberajúcom sa výrobou káblových zväzkov do áut...
„Aké to bolo odrazu nežiť hádzanou a z hádzanej? Každým dňom horšie a horšie. Bol som psychicky na dne. Pomohla mi rodina a naozajstní priatelia. Bol som zaevidovaný na úrade práce. Neskôr mi pomohol rodinný priateľ zamestnať sa na tri mesiace vo fabrike na výrobu káblových zväzkov. Lenže nebol by som to ja, keby som aj počas zmien za pásom nekul plány na veľký návrat. V prvom rade som vo vtedajšej práci spoznal život a taktiež „obyčajných“ ľudí s veľkým srdcom, ich bežné starosti a radosti. Každý deň si tvrdou prácou museli zarábať na živobytie pre svoje rodiny. Dalo mi to veľa. Pozdravujem všetkých, s ktorými som pracoval...“
Deviata etapa - Nečakaná šalianska ponuka
Keď bol na samom športovom dne, prišla ako blesk z jasného neba ponuka zo Šale, klubu, ktorý v roku 2003 pri svojej michalovskej ceste na špicu, obral na palubovkách o všetko. V Šali to nemal jednoduché, káder prišiel o najväčšie opory (Dubajová, Tóthová, Némethová i Popluhárová). Napriek tomu so svojimi „mladými puškami“ dokázal atakovať čelo tabuľky a už má istotu, že do národného play-off vstúpi minimálne z druhého miesta.
„Ponuke zo Šale som sa veľmi potešil. Je pravda, že v tom čase som koketoval s jedným druholigovým nemeckým družstvom. Vedel som, že to raz musí prísť a vrátim sa. A čo rozhodlo? Opäť výzva, že aj bez veľkých hviezd sa dá hrať kvalitná hádzaná, postavená na kolektívnom poňatí. Výsledky nie sú prvoradé, ale ony zákonite prídu. Duslo je dlhodobo klubom so silným zázemím, vie, ako sa má hádzaná robiť. Dali mi voľnú ruku bez obrovských cieľov. No ja sa snažím ich nesklamať a priblížiť sa k ambíciám, ktoré tento klub vždy nesporne mal. V dlhodobej časti som sa chcel pohybovať v strede tabuľky a postúpiť do play-off. Už je isté, že doň vstúpime najhoršie druhí, no na predbehnutie Iuventy, ktorá má pred trojicou domácich zápasov pred nami päťbodový náskok, už nepomýšľame. Som realista a na 99,9 percent už Iuventu nepredbehneme. Semifinále budeme hrať s Bánovcami nad Bebravou, to je podľa mňa istota.“
Desiata etapa - Uzavretá michalovská kapitola
Nech trénoval kdekoľvek, vždy sa cítil Michalovčanom. V centre Zemplína má rodinu i trvalé bydlisko, tam hráčsky i trénersky vyrastal, je tam jeho domov. So ženami Iuventy získal všetko, čo sa v našich pomeroch získať dalo. Postúpil s nimi do WHIL, vyhral prvý majstrovský titul i Slovenský pohár, absolvoval európsku premiéru v Lige majstrov a v roku 2009 to dotiahol v Pohári víťazov pohárov najďalej. Napriek tomu nebol doma prorokom. Keď sa ho opýtate na sobotňajší zápas v Michalovciach, určite nepovie otrepanú frázu: „pre mňa je to zápas ako každý iný.“ Nikdy nebol a ani nebude, veď bude hrať doma!
„V Michalovciach nastúpim ako tréner súpera už po štvrtý raz, predtým to bolo dvakrát s Veselí nad Moravou a raz už aj so Šaľou. Už by som tam teda mohol aj vyhrať, nie? A bol by som rád, keby som sa tam so Šaľou ešte v máji vrátil... V tejto sezóne sme už raz v Michalovciach prehrali vo finále Slovenského pohára.
Iuventa mala vtedy super formu. No ani my sme nehrali zle, bol to dobrý zápas. Iuventa však vyhrala zaslúžene. A či si viem niekedy v budúcnosti ešte predstaviť návrat na michalovskú lavičku? Odpovedám: NIE! Jediné, čo ma v tom meste teší, je môj bývalý mužský klub HC winLand, ktorý sa pomaly škriabe hore. Strašne sa z toho teším. Muži to už potrebovali ako soľ. Držím im úprimne palce a verím, že budúcu sezónu ich uvidím v najvyššej súťaži.“
