Dubajová neprestala snívať, účasť na vrcholnom podujatí je stále výzvou

Kataríne Dubajovej sa sobotňajší zápas na medzinárodnom turnaji "O štít mesta Cheb" proti Maďarsku určite vryje do pamäti. Pre bratislavskú rodáčku bol jubilejným dvojstým v drese s dvojkrížom na hrudi. Počas vyše 15-ročnej reprezentačnej kariéry sa najlepšia kanonierka v histórii národného tímu SR veľakrát okúsila chuť víťazstva i trpkosť prehry, ale jednej veci sa zatiaľ nedočkala. Tou je vytúžený postup na vrcholné hádzanárske podujatie.

Tridsaťtriročná spojka sa o svoje sny i plány do budúcnosti podelila v rozhovore pre slovakhandball.sk.

V Chebe ste odohrali 200. zápas v drese slovenskej reprezentácie. Čo to pre vás znamená?

- Predovšetkým je to pre mňa znamenie, že už nie som najmladšia...(smiech)

Pomysleli by ste si niekedy, že dosiahnete túto métu?

- Vždy som išla od zápasu k zápasu a nepozerala som sa tak dopredu. Až keď som dosiahla 150. duel, tak som si povedala, že by bolo pekné odohrať 200 stretnutí a potom to nejako ukončiť.

Spomeniete si ešte na svoju premiéru v reprezentácii?

- Mala som 17 rokov a bolo to v Nitre na tradičnom turnaji Slovakia Cup. Naším trénerom bol Dušan Daniš, ale už si nepamätám, proti komu sme vtedy hrali.

Ako vnímate svoje dlhoročné pôsobenie v národnom tíme SR? Ako vidíte svoju budúcnosť v ňom a čo by ste chceli ešte dosiahnuť?

- Pokiaľ ide o moju budúcnosť v reprezentácii, tak je to ťažké predpovedať. Stále snívam o účasti na vrcholnom podujatí. Človeku to jednoducho nedá. Keby sa nám tento rok podarilo postúpiť z I. fázy kvalifikácie MS 2013 a potom by sme v play-off dostali hrateľného súpera, bola by to pre mňa veľká výzva rozlúčiť sa s kariérou v národnom tíme na šampionáte. Keď sa to nepodarí, nevadí. Asi to tak malo byť. Reálne to vidím na môj posledný rok v reprezentácii, ale ani teraz sa tam určite nebudem tlačiť nasilu. Keby som videla, že nie som prínosom a sama sa trápim, tak by som tam viac nešla. Obzvlášť, keďže momentálne nie som v žiadnom klube a sama neviem, koľko sa to ešte bude ťahať.

Ktorý zápas v reprezentácii považujete za najvydarenejší?

- Pekných chvíľ nebolo príliš veľa, keďže sme ani raz nepostúpili na vrcholné podujatie ako MS či ME. Najradšej však spomínam na I. fázu kvalifikácie MS 2009. Na turnaji v Poľsku sme si pod vedením kouča Ľubomíra Popluhára vybojovali postup do play-off na úkor domácich hráčok a Islanďaniek.

Naopak, na ktorý duel by ste najradšej zabudli?

- Najhoršie spomienky sa viažu ku kvalifikácii ME 2004. Za trénera Vojtěcha Mareša sme doma zdolali výber Srbska a Čiernej Hory o šesť gólov. V odvete sme vyhrávali po prvom polčase o dva góly, nejakých 50 sekúnd pred koncom sme ešte držali postupový výsledok, ale napokon sme prehrali o sedem a z účasti na ME sa tešil súper. Toto mi najviac utkvelo v pamäti.

Ako sa vám hrá pod vedením súčasného kouča Petra Sabadku?

- Určite dobre. Keď hráč cíti veľkú podporu od trénera, tak všetko ide ľahšie.

Sabadka vám dal dôveru, hoci už nejaký čas na klubovej úrovni nikde nehrávate. Nebáli ste sa, že idete takpovediac s kožou na trh?

- Samozrejme, že som mala obavy. Síce som sa snažila udržiavať, ale zápasovú prax sa nedá ľahko nahradiť. Viac-menej môžem poďakovať trénerovi Sabadkovi, že som sa dočkala 200. zápasu. Sám sa ocitol v neľahkej situácii, keď ma nominoval.

Ako to vyzerá s vaším prípadným návratom do Poruby, s ktorou ešte máte platnú zmluvu?

- Neviem. Už som tam mala nastúpiť, ale zase sa to zvrtlo, takže momentálne čakám, čo bude. Je to nepríjemná a niekedy už aj únavná situácia, ale pre mňa aspoň zase ďalšia skúsenosť do života. Stále sa pripravujem sama, trvá to už od leta a neviem, dokedy to bude takto pokračovať. Jedno je isté. Takto som si záver svojej kariéry nepredstavovala.

Aké máte ďalšie plány? Chcete zostať pri hádzanej?

- Od piatich rokov sa venujem hádzanej a doslova ňou žijem, nevedela by som si samú seba predstaviť niekde inde. Ale uvidíme.

Spájate svoju budúcnosť s povolaním trénerky?

- Rada by som sa trénovala. Vždy som chcela niekomu odovzdávať svoje skúsenosti. Najmä, keď vidím, ako je to s hádzanou na Slovensku. V Šali ma oslovili, či by som si nezobrala na starosť staršie žiačky. Momentálne sa im venujem a veľmi ma to baví. Ďakujem šalianskemu klubu, že mi dal túto možnosť.

slovakhandball.sk