O Slovenkách sa hovorilo ako o najkrajšom
tíme ME, znamená to, že ste museli od hotela odháňať mužských priaznivcov?
"Ha-ha. V Osijeku nás pri presunoch
medzi halou a hotelom sprevádzali policajné hliadky, ale určite to nebolo
kvôli mužom."
Čo najbizarnejšie ste zažili počas EURA
2014 v Chorvátsku, prekvapilo ťa niečo v balkánskej krajine?
"Ubytovanie v Osijeku bolo na vysokej
úrovni, tiež centrum mesta je krásne. Jediné z čoho som bola zarazená boli
paneláky a iné budovy, na ktorých bolo vidieť stopy po vojne, ktorá sa tu
odohrala v 90 -tých rokoch".
Čo znamená pre teba reprezentácia? Je to skôr
povinnosť, alebo je za tým slovíčkom niečo viac?
"Už v mládežníckych kategóriách
a súbojoch s hádzanárskou špičkou z Dánska, Nórska či Švédska
človek vidí s akou hrdosťou fanúšikovia fandia svojim tímom. Práve vďaka
týmto ľuďom človek pochopí, že hájiť tento dres je niečo špeciálne."
Ak by si mala vybrať tri slová, ktoré
najlepšie charakterizujú súčasnú reprezentačnú garnitúru, ktoré by to boli?
"Súdržnosť, priateľstvo, viera..."
Aký je tvoj vzťah s trénerom Dušanom
Polozom?
"Myslím, že čisto pracovný. Na zrazoch,
ktoré som s ním absolvovala nebolo veľa času si vytvárať bližší vzťah. Vo
veľmi krátkom čase musíme toho veľa stihnúť, tu ani nie je priestor a aj
keď sa spolu rozprávame, väčšinou dominuje hádzanárska téma. Preňho je tento
šport ako druhá žena!"
Dušan je charizmatický človek. Veľa sa
hovorilo o jeho schopnosti motivovať hračky. Prezraď, v čom tkvie čaro
českého stratéga. Čo sa odohráva v príprave na zápas, aké slová volí
v šatni ?
"Áno, charizma z neho doslova srší.
Príprava sa skladá z dvoch porád, jedna sa odohráva ešte v hoteli, kde si
povieme taktické veci a druhá je pred zápasovou rozcvičkou, napr. na ME
sme pozerali motivačné videa. A slová? Tie sú len z hádzanárskeho
slovníka..."
Tréner tiež pritiahol do tímu známeho mentálneho
kouča p. Jelínka, ktorý pomáhal svojho času aj Jaromírovi Jágrovi. Ako ovplyvnil
vaše myslenie, absolvovali ste aj individuálne sedenia a čo poradil tebe?
"Je to veľmi sympatický a bezprostredný
človek. Myslím si, že naše myslenie ovplyvnil dosť, už len tým ako nás naučil
premýšľať o samotnej hre. Ja som konkrétne individuálne sedenie nezažila,
ale ak bude príležitosť tak ju určite využijem."
Súčasťou boli i tzv. Večerníčky, krátke motivačné
videa. Sledovali ste napr. známy príbeh amerických hokejistov z OH v Lake
Pacid 1980. Aké ďalšie „story“ boli pre vás pripravené?
„"Večerníčky“ boli vynikajúce, pomohli mi
trošku inak vnímať situáciu na ihrisku. Jedno z nich bol zostrih zo
sústredenia z Liptovského Jána. Videa boli veľmi dobre spracované
a bolo v nich všetko to, čo má hráča nabudiť na boj."
Počas turnaja si držala dievčatám palce prevažne
z lavičky, ale i z tribúny. Neexistovala šanca žeby si vybehla na
palubovku? Trebárs za nepriaznivých stavov s topfavortmi Čiernou Horou či
Holandskom?
"Každý tréner dôveruje určitým hráčkam. Tak
tomu bolo i v Chorvátsku a my ste mohli vidieť, či sklamali alebo nie.
Či bola nejaká šanca, hm, možno aj áno, ale ja o tom neviem. Je to čisto
trénerovo rozhodnutie. Som rada už i za pozíciu pivota čislo tri."
Ak človek
sedí na tribúne bez možnosti niečo urobiť, sú to neskutočné muky. Nemala si
niekedy chuť naklusať do šatne a povedať, že chceš hrať?
"Keby som povedala nie, tak by som určite
klamala, ale nič iné ako rešpektovať rozhodnutie trénerov sa nedá. Z hľadiska
to každý človek vidí úplne inak, dokonca i z lavičky je to iné, ale
keby si každý jeden prišiel vyskúšať tú zodpovednosť na ploche, tak by
pochopil, že to nie je až také ľahké... Tréner má k dispozícií 3 výmeny
hráčok na celé ME, dve vyčerpal pri zápase proti Srbsku a po zranení
spojky Martiny Školkovej bolo jasné, že nastúpi Sima Szarková."
Ako ťa privítali rodičia po návrate
z podujatia? Doma v Hliníku ste taká naozaj športová rodinka?
"Domov som prišla až 22. decembra, pretože
som ešte musela trénovať v Porube a privítanie nebolo špeciálne,
akurát že som mala viac batožiny ako zvyčajne. Sme športová rodina, keď som
v Bytči hrala 1.ligu žien, mojimi spoluhráčkami boli obe sestry
a mama trénovala. Občas, keď som videla nejakú fotku zo zápasu, tak som sa
len pousmiala a pomyslela si, či si nás niekto aj nepletie, veď to sa len
tak nevidí mať štyri priezviska „Minárčiková“ na súpiske. Mamina už netrénuje
asi 3 roky, ale kritiky si „užijem“ dosť..."
Športovo si teda vyrástla v Bytči, sleduješ
ešte stále počínanie miestneho MHK?
"Samozrejme, sledujem dievčatá. Ak mám čas,
tak sa prídem aj pozrieť na ich domáci zápas. Je tam veľa kvalitných hráčok,
ale každá musí na sebe pracovať, ak sa chce v budúcnosti venovať hádzanej.
Medzi sviatkami boli na turnaji v Dánsku a dosiahli pekné výsledky.
Som rada, že hádzaná v Bytči napreduje."
Aj v uplynulom roku z neho putovalo
viacero hráčok do väčších klubov, čo by si odkázala, poradila práve deťom, začínajúcim
hádzanárkam smerom k ich budúcnosti? Čoho by sa mali vyvarovať
a naopak, bez čoho to nejde?
"S dievčatami, ktoré odišli hrať do klubov,
ktoré hrajú najvyššiu súťaž sa stretávame. Či už pred zápasom alebo po ňom
a spomíname, ako nám bolo, keď sme hrávali v Bytči. Poteší ma, keď
neohrievajú lavičku, ale sú viac na palubovke. A moja rada? Všetkým deťom
a nielen hádzanárkam odkazujem - vypnite televízory, počítače, odložte
telefóny a choďte sa von hrať, naháňať, skákať, behať. Žite zdravo! Viem,
že v ranom veku je to aj o zodpovednosti rodičov. Keď sme boli s mojimi sestrami
malé, oni sa nám veľmi veľa venovali. Neustále sme niekam chodili, niečo
robili, myslím si, že to dnešným deťom chýba."
Športovci veľa cestujú, prakticky je to neustály
kolotoč tréningov, zápasov, sústredení a podobne. Máš vôbec čas na osobný
život, záľuby?
"Presne tak, je to jeden kruh. Ale keď
človek chce, tak si nájde čas na všetko. V Porube mi to zatiaľ veľmi vyhovuje.
Voľný čas často riešime teambuildingom. V Ostrave a jej okolí je veľa
športových klubov, a ak nám to čas dovolí, ideme sa s dievčatami pozrieť
na nejaký zápas."
Oľutovala si niekedy rozhodnutie stať sa hádzanárkou,
alebo v tomto smere nie je čo riešiť?
"Priznám sa, že raz áno, keď mi prišiel list
z vysokej školy, že ma prijímajú. Veľmi som tam chcela ísť, ale keby som
tam začala študovať, nedalo by sa to skĺbiť s hádzanou, tak som si musela
vybrať..."
Hráš zatiaľ v ostravskej Porube, je to
kariérne maximum, alebo máš aj vyššie ambície, svoj sen? Kde a s kým
by si si chcela zahrať?
"Každý
športovec má vždy tie najvyššie ambície a sny. Ten môj sa v pomalých častiach
plní. Poruba je veľmi dobrý a kvalitný klub. Pracuje sa tu takmer na profesionálnej úrovni, veď už tretí rok po sebe hráme európsky pohár a to
je už, čo povedať. Práve Európa bola jedným z lákadiel, keď som sa rozhodovala
kde budem pôsobiť. A s kým by som chcela hrať? Tak to neviem, nemám
vysnívaného človeka, ale najradšej spomínam na zápasy, ktoré som hrala so
ženami z Bytče. Ony ma toho veľa naučili, ponadávali, pomohli a aj
podporili..."
Nový rok je často spájaný s rôznymi našimi
predvsazatiami, dala si si aj ty nejaké?
"Nie, predvsazatia si nedávam, ale stále si
hovorím, aby bol ďalší rok tak dobrý, alebo ešte lepší ako ten minulý."
Autor: Tomáš Ďutka